„Spoločne proti osamelosti“ nemôže byť len pekným mottom. Musí sa stať prístupom a prísľubom verejnej moci, verejných politík a právnych záväzkov a dosiahnuť, že právo na inkluzívne vzdelávanie, nezávislý život a začlenenie do komunity, na prácu na otvorenom trhu práce a účasť na občianskom a spoločenskom živote budú reálne aj bez enormného úsilia blízkych, ktorým na tom záleží.

Tieto práva sú ratifikované v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorým je Slovenská republika viazaná. Nejde len o otázku dobrej vôle. Ide o otázku plnenia právnych povinností. Zredukovanie tejto témy na jeden symbolický deň, kedy si obvykle urobíme a zdieľame peknú fotku s ponožkami, je alibizmus.

Prestáva segregácia, život v inštitúciách, či za zavretými dvermi existovať? Osamelosť ľudí s Downovým syndrómom nie je marginálnou otázkou „špecifickej skupiny“. Je indikátorom zlyhania tých, ktorí sú vo vláde, tvoria legislatívu ale aj nás všetkých. Je lakmusovým papierikom, ktorý odhaľuje, do akej miery spoločnosť a jej inštitúcie skutočne napĺňajú princípy rovnosti, nediskriminácie a ľudskej dôstojnosti, ku ktorým sa oficiálne hlásia.